Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Zemianske Kostoľany

Septembrová sobota 20. dňa tohto mesiaca v Zemianskych Kostoľanoch. Vo fare i v kostole to ráno pred deviatou hodinou pomaly ožíva. Z kotla vanie príjemná vôňa, v kostole prebiehajú posledné prípravy technického rázu. Termín začiatku sa však aj tak nedarí dodržať a takmer hodinové meškanie azda ani nikomu nevadí. Každý si nachádza svoju skupinku, kde sa rozoberajú rôzne otázky. Prichádzajú hostia, manželia Liptákovci, ale aj členovia nášho zboru zo všetkých jeho filiálok: Handlovej, Nitrianskeho Pravna, Prievidze a samozrejme aj domáci.
Program začína v kostole privítaním sestry farárky. Nasleduje pieseň, úvodná úvaha a modlitby bratov a sestier. Po ďalšej piesni prichádza na rad scénka. Veľmi dobre zvládnutá po hereckej stránke, ale aj obsahovo nútiaca k hlbokému zamysleniu každého z nás - ako je to vlastne so mnou? S mojou vierou? Na čo myslím a čo cítim, keď sa modlím? Je moja modlitba Pánova skutočným obrátením sa k Bohu alebo len odriekanie naučeného verša? Po piesni prichádza na rad svedectvo nášho hosťa, brata Mikuláša Liptáka. O živote bez Boha, o prvom „koketovaní" s Hospodinom, až po Závislosť na Bohu, čo bolo aj hlavným mottom nášho stretnutia. Po tomto skutočne zaujímavom svedectve sa duchovná časť programu v kostole ukončila piesňami a záverečnými modlitbami.
Bol práve čas na občerstvenie tela výborným gulášom. Na stole sa objavili aj nejaké koláčiky, káva, čaj a minerálka na zapitie. To už ale slnko vysušilo priestor farskej záhrady, čo vyhnalo von nielen deti, ale aj dospelých. Rozbehli sa rozličné hry. Z predošlého tábora sa medzi mladšími tešilo veľkej obľube triafanie tenisákom do plechoviek. No a starší (i dospelí) si opäť celkom radi zastrieľali zo vzduchovky. Dokonca boli zaznamenané aj pokusy zahrať si futbal, alebo teda aspoň niečo s loptou. Znovu ožili diskusné krúžky, témy sa menili od vážnych až po rozprávanie vtipov a veselých príhod. Nezostal opustený ani kostol, odkiaľ sa ozývali tóny organu, ku ktorým sa pripojili aj krásne znejúce hlasy.
Bohu patrí vďaka, že nás v tento deň takto zaopatril a tiež každému z členov nášho zboru i hosťom, ktorí sa akoukoľvek formou podieľali na zdare tohto podujatia.