Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Zemianske Kostoľany

Vianoce, sviatky najväčšej štedrosti, kedy chce byť každý pekný, dobrý, veselý a chce rozdávať radosť. No stále menej sa hovorí o tom, čo vo Vianociach vidia kresťania. Nie sú to sviatky všetkých obchodníkov, všetkých podnikateľov, ani dôvod vypiť viac alkoholu. Je to čas, kedy si máme pripomenúť, prečo Boh poslal na zem svojho Syna.
S pani farárkou sme sa rozhodli v tomto predvianočnom čase navštíviť deti, ktoré sú skoro celý rok mimo svojej rodiny. Žijú v Prievidzi, v centre sociálnych služieb Domino, kde je 36 detí a mladých ľudí s mentálnym, telesným, alebo zmyslovým postihnutím. Pripravili sme si pre ne program, kde sme ich chceli naučiť jednu, možno dve pesničky z detskej besiedky a porozprávať príbeh o narodení Božieho Syna.
Deti na čele s vychovávateľkami nás privítali veľmi vrelo a tie si napodiv s veľkým záujmom posadali medzi "svoje deti" a nechali sa unášať programom.
Na začiatok sme začali spievať prvú pesničku. Deti sa spontánne pridali, aj keď pieseň počuli prvýkrát. Po jej doznení sa dokonca ospravedlňovali, že spievať nevedia.
Boli skutočne také šikovné, že sme sa odvážili naučiť ich aj druhú pesničku. Po takomto milom úvode som sa už chopila slova a v rozprávaní zaviedla deti až na východ od Izraela, kde mudrci objavili novú, výnimočnú hviezdu. V lekcii o novej hviezde, ktorá oznamovala narodenie nového Kráľa, deti pozorne počúvali. No nie len to. Na prekvapenie vedeli aj ako sa nový Kráľ volal, v akom meste sa narodil, ba dokonca aj meno kráľa Herodesa poznali.
Na konci lekcie a po kvízových otázkach, kde deti skladali za správne odpovede hviezdu na tabuľu, dostalo každé dieťa balíček od nadácie Samaritan Purse, ktoré sme im priviezli. V tých škatuliach od topánok, obalených vianočným papierom, boli hygienické potreby, farbičky, zimné čiapky, či rukavice, plyšáky, alebo písacie potreby. S modlitbou na srdci ich pripravili deti z Nemecka a dúfali, že práve ich balíček dostane do rúk dieťa, ktoré sa bude tešiť z každej darovanej veci.
Keď sme sa po skončení programu pustili do rozdávania darčekov, radosť detí bola taká obrovská, že tlieskali, radovali sa, smiali sa a kričali: „Ďakujeme teta, ďakujeme vám, ... za všetko vám ďakujeme!" Vlastne až do nášho odchodu sa slovíčko "ďakujeme" opakovalo z úst detí i vychovávateliek prakticky každú minútu a vždy bolo myslené a povedané s takou láskou, ako keby sme deťom niesli modré z neba.
Sú to deti, ktoré poznajú iba veľmi blízke okolie svojho pobytu, možno nepoznajú hlavné mesto, možno nevedia napísať svoje meno, možno majú prežitého viac utrpenia a bolesti ako celá trieda zdravých detí, no majú srdiečka, ktoré vidia svet taký, aký by mal byť. Sú otvorené k poznávaniu Boha, sú otvorené pre lásku a sú úprimné vo svojich citoch. Sú to čisté duše, ktoré sa dokázali úprimne radovať rovnako zo zubnej kefky, ako z krásnych sponiek do vlasov, či plyšového medvedíka. Priala by som si, aby aj zdravé deti videli ako veľmi si ich "rovesníci" dokážu užívať obyčajnú lásku tety vychovávateľky, ako sú vďačné za úsmev, za čas, ktorý im venujeme, ako sú krehké a predsa silné a chcú žiť a chcú byť tiež milované. Určite sa chceme vrátiť aj o rok. Ak Pán Boh dá ...